Sm1 (3K)
sm2 (4K)
sm12 (3K)
sm10 (3K)
sm5 (4K)
sm4 (4K)
sm9 (2K)
sm7 (4K)
zim1 (4K)
lucif (3K)
priz (2K)
lucef (2K)
luci (3K)
zim3 (2K)
Profesor Philip Zimbardo

Nebezpečia poslušnosti

Stanley Milgram

Poslušnosť je základný prvok v štruktúre života spoločnosti. Podmienkou života každej spoločnosti je určitý systém autority. Iba osoba, ktorá sa zdržiava v izolácii, nie je nútená reagovať neposlušnosťou alebo podriadením voči príkazom iných. U mnohých ľudí, poslušnosť je hlboko zakorenená tendencia chovania, vskutku silný impulz nadradený etike, sympátii a mravnému chovaniu. Vnútorná dilema podriadiť sa autorite je veľmi dávna, stará ako príbeh Abraháma. Otázky, či človek má poslúchnuť, keď príkazy sú v rozpore s jeho svedomím rozoberal už Platón, boli dramatizované v Antigóne a pojednávané v rôznych filozofických spisoch v skoro každej historickej epoche. Konzervatívní filozofi namietajú, že samotná štruktúra spoločnosti je ohrozená neposlušnosťou, kým humanisti zdôrazňujú nadradenosť individuálneho svedomia. Právne a filozofické stránky poslušnosti majú nesmiernu dôležitosť, ale hovorí sa len málo o tom, ako sa ľudia chovajú v konkrétnych situáciach.

Pripravil som jednoduchý pokus na Yalskej univerzite. Skúmal som, ako veľkú bolesť je schopný spôsobť bežný občan inému občanovi, ak mu to prikázal výskumný pracovník. Silná autorita bola postavená proti najsilnejšiemu morálnemu imperatívu osoby - proti ubližovaniu iným, a voči nárekom obetí, ktoré bezprostredne počul - a často autorita prevážila nad morálnym imperatívom. Hlavné zistenie tejto štúdie - extrémna ochota pokusných osôb plniť skoro všetky príkazy nejakej autority - je fakt, ktorý si vyžaduje naliehavo vysvetlenie. Na pokus boli subjekty získavané inzerátmi v novinách a priamymi listami, aby sa zúčastnili štúdie na Yale. Účastníkmi boli muži vo veku od 20 až 50 rokov, každého stupňa vzdelania, od nedokončenej základnej školy po doktorský titul.


V základnom pokuse prichádzajú dvaja ľudia do psychologického laboratória aby sa zúčastnili skúmania pamäti a učenia sa. Jeden má úlohu "učiteľa" a druhý úlohu "učiaceho sa". Učiaci sa nie je pokusným subjektom, ale úlohu učiaceho sa iba hrá. Skutočným stredobodom experimentu je "učiteľ". Učiaci sa je zavedený do laboratória a na jeho zápästia sú upevnené elektródy (v skutočnosti žiadne elektrické šoky nedostáva, iba to hrá). "Učiteľovi" sa vysvetlí, že ide o výskum vplyvu trestu na učenie a že bude čítať učiacemu sa dvojicu slov a bude sa testovať schopnosť spomenúť si na druhé slovo, keď "učiaci sa" počuje prvé z dvojice. V skutočnosti zámerom bolo meranie "ochoty" subjektu poslúchnuť autoritu, ktorá mu prikazuje vykonať niečo, čo môže byť v rozpore s jeho svedomím. Akonáhle urobí chybu, alebo neodpovie, zasadí sa mu elektrický šok so stále zvyšujúcou intenzitou produkovaný generátorom elektrického napätia od 15 do 450 voltov. "Učiteľovi" bol zasadený 45-voltový elektrický šok z generátora elektrošokov ako ukážka, akú môže "žiak" dostať počas experiemntu. "Učiteľ" je presvedčený, že spolupracuje na pokuse. V pokuse je dôležité zistiť, ako dlho bude pokusná osoba ("učiteľ") pokračovať, ak sa mu bude prikazovať pridávať stále vyššie napätie a tým spôsobovať zvyšujúcu sa bolesť obeti (pokusnej osobe).

Konflikt nastáva, keď muž, dostávajúci šok začína prejavovať že má nepríjemné pocity. Pri 75- voltoch vzdychá, pri 120 voltoch sa sťažuje hlasno, pri 150 voltoch žiada, aby sa pokus ukončil. So zvyšujúcim sa elektrickým napätím jeho protest sa stáva veľmi naliehavý a emociálny. Pri 285 voltoch jeho reakcia sa dá opísať len ako mučivý výkrik. Potom už nevydáva žiadne zvuky. Pre učiteľa sa situácia stáva veľmi napätou - konflikt so svedomím je očividný a intenzívny.

Neočakávaný výsledok

Pred začatím experimentu som zisťoval názory na výsledok pokusu - obracal som sa na ľudí s rôznymi profesiami - psychiatrov, študentov, absolventov fakulty vied o správaní (behaviorizmus). S pozoruhodnou podobnosťou predpovedali, že prakticky všetky pokusné osoby odoprú polušnosť experimentátorovi. Naviac, psychiatri predpovedali, že väčšina pokusných osôb nebude aplikovať vyššie napätie ako 150 voltov, keď "obeť-učiaci sa" jasne prejaví, že nechce pokračovať.

Očakávali, že len 4 percentá pôjdu až na 400 voltov, a len veľmi malé patologické okrajove percento asi 0,1 % pôjde až k najvyšiemu napätiu. Predpovede boli jednoznačne úplne mylné. Zo 40 osôb, ktorí sa zúčastnili prvého experimentu, 25 poslúchalo príkazy experimentátora až do konca a trestalo elektrickými šokmi "obeť" až kým nezasadili najsilnejší možný šok. Vtedy, keď tieto osoby zasadili už tretí krát najvyššie napätie (450 voltov) experimentátor zastavil pokus. Mnohí poslušní účastníci pokusu si vtedy vydýchli a javili známky úľavy, utierali si obočie, pretierali si oči alebo nervózne tápali po cigaretách. Niekoľkí prejavili známky len minimálneho napätia počas celého pokusu.

Etika podriadenosti

Jedna z možných teoretických interpretácií tohoto chovania je, že ľudia skryte prechovávajú agresívne inštinkty, ktoré neustále vyvíjajú tlak pre prejavenie týchto inštiktov a experiment poskytuje inštitucionálne "ospravedlnenie" pre prejavenie tejto agresivity. Podľa tejto teórie, osoba, ktorá sa dostáva do situácie, v ktorej má úplnu moc nad inou osobou, a ktorú môže trestať podľa svojej ľubovôle, všetko čo je sadistické a beštiálne v človeku, vychádza na povrch. Nutkanie, zasahovať obeť elektrickým napätím vyplýva z latentnej náchylnosti k agresivite a experiment, pretože poskytuje spoločenkú legitímnosť, jednoducho otvára dvere pre prejavenie tejto agresivity.


Skrátené a volne preložené podľa článku: The Perils of Obedience by Stanley Milgram:
Perils of Obedience

Známe sú aj experimenty profesora psychológie Philipa G. Zimbarda, zo Stanfordskej ubniverzity. V roku 1971 sa na psychologickej fakulte v americkom Stanforde uskutočnil zaujímavý experiment, ktorý mal testovať správanie ľudí vo väzení a vzájomné vzťahy väzňov a dozorcov. Veľmi dobre však ukázal, ako ľudí deformuje moc. Ako pocit, že môžu beztrestne druhým ubližovať, vyplavuje na povrch všetky temné zákutia ľudskej duše. Akoby sa v človeku skrývalo zviera, ktoré len drieme, ale môže sa kedykoľvek prebudiť. Komentátori dávajú Zimbardov pokus často do súvisu s medializovanými prípadmi mučenia v irackom väzení Abú Ghraib. Experiment akoby ponúkal vysvetlenie, ako sa zo slušných amerických detí z dobrých rodín môžu stať bezcitné netvory týrajúce druhé ľudské bytosti len pre zábavu. Ktovie však, či Abú Ghraib nebol len vrcholom ľadovca. Či sa čosi podobné neodohráva vo väzeniach po celom svete.
Pozrite si podrobný článok:

Pokus profesora Zimbarda
Zimbardo prison experiment
Website of Philip G. Zimbardo

Prednáška profesora Zimbarda - The Lucifer Effect: Understanding How Good People Turn Evil
Valid HTML 4.01 Transitional

Stránka je v súlade s aktuálnymi normami.

Výuka latinčiny